Vlci z tajomných karpát

Raz dávno som si povedal: Rád by som si vymyslel nejaký pekný príbeh! Poznáte to, taký pekný, pozitívny príbeh, jednoducho aby som si niečo vymyslel pre seba. No verte či nie, ja som si nič nevedel vymyslieť. Našťastie mám mnoho príbehov, ktoré som skutočne zažil a mnohé z nich boli práve s vlkmi. Málokedy ich rozprávam iným, keďže gro z nich som zažil sám a ľudia nechcú až tak všetkému uveriť, pokiaľ nemáte svedka. A tu ma napadá jeden krásny príbeh s vlkmi, ktorý som zažil s kamarátom Dragovidom (Janom).

Bolo leto, koniec júna, presnejšie 29.6.2014. V tom období aj u nás v Nízkych Beskydách  panovalo veľmi horúce počasie, počasie pri ktorom sa z mojej osoby stávala jedna veľká spotená hmota túlajúca sa po zvieracích chodníčkoch J. Ale nehanil som, veď aj to naše kosti potrebujú.

Už niekoľko dní som chodil pozorovať vlčiu rodinu do jednej tajomnej doliny. Ani neviem prečo, ale dovolili mi vtedy dosť veľa a štyri dni po sebe som bol od nich asi len na 30m. No treba si vedieť aj predstaviť, ako to vyzerá v lese na miestach, kde si odpočívajú vlci. Väčšinou je to samá húština a v blízkosti je potok (aspoň táto rodina to takto mala vo zvyku). Samozrejme, že pre niekoho to môže byť neuveriteľné, no snáď vás aspoň tých pár fotiek presvedčí o tom, že som to mohol zažiť.

Príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať sa stal na piaty deň. A to som už vzal so sebou spomenutého Dragovida. Opäť to úmorné dusno, a opäť tá spotená hmota, teda spotené hmoty boli vtedy dve. Nešli sme na miesto, kde som ich v predchádzajúce dni chodil pozorovať, ale na protiľahlý svah, na malú lúčku asi 400m vzdušne od nich.

Vynikajúca pozícia na zavýjanie. V ten večer som si chcel nahrať zavýjanie celej rodiny. Nastavil som techniku, počkali sme na čas kedy sa začalo stmievať a zavyl som. A nič. Po dvoch minútach som zavyl druhý krát. A zase nič. Vravím Dragovi, aby zavyl on! On zreval. Samozrejme nič. Pomyslel som si, tak sa im nechce, no a čo, boja sa o štence, nebudú sa ozývať kvôli bezpečnosti, je to fajn. Trochu sklamaní sme si tam ešte posedeli, kým sa celkom nepritmie, zbalil som veci, postavili sme sa a na rozlúčku som zavyl ešte posledný krát. Po ozvene nastalo hrobové ticho. Viete, také, aké vie byť iba v horách keď nefučí vietor. Vtedy počujete len ohlušujúce ticho v hlave. A do toho ohlušujúceho ticha začujete mohutné AÚÚÚÚÚ. Trvalo celých deväť sekúnd a po dovytí sa ozval chór beskydskej rodiny, ktorý trval nekonečne dlho. Tak som sa ozval ešte raz a opäť chór v podobe vlčieho vytia. Podebatovali sme si takto asi dve minútky, a opäť to šialené ticho. Keď tu zrazu sa do toho ticha ozvalo hlučné praskanie konárov a niečo veľa sa približovalo priamo naším smerom. Vravím Dragovi, to budú diviaky, zrejme ich vyplašili vlci. Že blbosť? Diviaky v takej blízkosti vlkov? Nemožné!!! No pravda je opak. Je jún. Štence sú ešte malé na to, aby stíhali dospelácke tempo, preto ich rodina necháva vždy po niekoľkých dňoch v ojedinelých prípadoch aj týždňoch na inom mieste.

No a v území, kde sa práve nachádzajú mláďatá sa zvyčajne neloví a diviaky to veľmi dobre vedia, preto som si myslel, že to budú diviaky.

Ale tak ako už viac krát, aj teraz som sa mýlil, keď zrazu s veľkým dupotom vybehli z lesa priamo na lúku pred nás vlci. Boli piati. Zastavili sa len päť metrov  pred nami. Rozostúpili sa do polkruhu pred nás a začali hlasno dychčať. Samec, ktorý bol  v strede si majestátne položil predné nohy na kolóniu červených mravcov, čím vyzeral dvakrát tak veľký ako ostatní. Predstavte si – šero, ticho a do toho hlasné dychčanie. Nádhera. Prečo to vlci urobili tak riskantne, ma už za tie roky, kedy som sa z vlkmi stretol mnoho krát, neprekvapuje. Jedno je však isté. Všetko mali pod kontrolou a pôsobili úplne pokojne, bez akejkoľvek agresie. Neviem ako Dragovid, ale ja som cítil adrenalín aj v končekoch vlasoch.

Ani som si neuvedomil, že už je skoro tma. Pozrel som na Dragovida, ktorý prestal dýchať už pred piatimi minútami. Postavili sme sa a kľudne odišli. Vlci nás ale nechceli len tak opustiť, respektíve chceli si byť istí, že naozaj odchádzame J a začali nás ešte asi 200 metrov sprevádzať.  Ale ako náhle sme prešli cez elektrický oplôtok, vlci sa zastavili, chvíľu na nás ešte pozerali, potom sa otočili a pokojne sa vrátili k svojím mláďatám.

Na ďalší, šiesty deň som sa skoro ráno opäť vybral za vlkmi. Videl som už iba jedného vlka, ktorý na chvíľu jemne zavyl, ľahol si a zaspal. Bol som rád, že sú na tak dobre ukrytom mieste. Ostali tam ešte niekoľko dní kým sa nepobrali zase ďalej. No to je už ale iný vlčí príbeh, pri ktorom som bol opäť sám.

Kamil

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *